Jedným z veľkých nepriateľov rodinného rozpočtu sú drobné, ale opakované výdavky. V súčte dokážu dať dosť veľkú čiastku, ktorá s rodinnými financiami môže slušne zahýbať.
Pri posudzovaní príjmov rodinného rozpočtu je vždy nutné predpokladať, že naše zárobky sa budú rôzne zadrhávať, oneskorovať a klopýtať, že nemôžeme nikdy veriť v ich budúci rast. A ak rodina daný rok ušetrila viac, než predpokladala, je to len príležitosť k posilneniu rezerv, nie k rozhadzovaniu.
Teraz sa posunieme k otázke výdavkov. Tá je dokonca ďaleko podstatnejšia, pretože zatiaľ čo príjmy mnohokrát príliš ovplyvniť nedokážeme, pretože naša práca má určité trhové ocenenie a len menšina ľudí si môže diktovať "svoju cenu", výdavky sú čiastočne v našej moci. Iba to chce naozaj dobre uvažovať a nebáť sa ísť naozaj do detailov.
Na tomto mieste si dovolíme malú odbočku. V uplynulých desaťročiach v podstate zmizol zvyk, ktorý ešte naše babičky ctili, totiž sústavné uvažovanie o rozpočte rodiny a finančnom plánovaní. Je to na prvý pohľad zvláštne, pretože sa predsa demokratické kapitalistické štáty vyvíjali úplne inak ako socialistický blok, ale v tejto veci sa rodiny na oboch stranách Železnej opony zriedkavo zhodli.
Rastúca životná úroveň zafungovala, a aj keď na Západe bola o mnoho priečok vyššie ako na Východe, existenčné problémy v pravom zmysle slova (napríklad ako hrozba hladu a naozajstného nedostatku) väčšinovú spoločnosť netrápili. Ak sa vyskytovala naozajstná bieda, potom bola veľmi výnimočná. Životná úroveň sa posunula dramaticky vpred a zničila niektoré dobré zvyky - okrem iného aj starostlivé vedenie rodinných financií "do haliera". Kto si spomenie na televízne inscenácie z konca šesťdesiatych alebo zo sedemdesiatych rokov, možno vyhrabe v pamäti obrázok trochu smiešnej babičky, ktorá si dôchodok delila do hrnčekov. Ešte tak mala niečo podobné dovolené matka-samoživiteľka, ale keď to predstavovala "bežná" rodina, išlo buď o zavrhnutiahodných ľudí, alebo o smiešneho "držgroša".
Obe európske spoločnosti jednoducho žili na takej úrovni, že počítať nebolo potreba. V posledných dvadsiatich rokoch minulého storočia a zvlášť potom v súčasnosti to ďalej viedlo k tomu, že sa rodiny po celej Európe (o Amerike nehovoriac) zadlžovali absolútne nepochopiteľným tempom.
Samozrejme rástli príjmy. Ale obrovský
dlh domácností ukazuje, že v prípade výdavkov to bola doslova erupcia. A teraz sme späť v situácii, že kto chce byť zodpovedný a nedopracovat sa na staré kolená do chudobinca, ale ku slušnej starobe, bude musieť počítať celý život a tiež celý život konzumovať striedmejšie. Čo samozrejme znamená sústavne a veľmi kriticky posudzovať svoje výdavky tak, aby boli nielen pod kontrolou, ale umožňovali tiež stále vytváranie rezerv a následne kapitálu, majetku, ktorý bude čakať na neskoršie využitie.
Predovšetkým je nutné zhromaždiť naozaj všetky výdavky, a to vrátane tých, ktoré považujú partneri za okrajové - lenže veľké sumy sa skladajú po kúskoch, po stokorunách vznikajú tisíce. Pre jednoduchý príklad netreba chodiť ďaleko a fajčiari to poznajú dobre. Človek, ktorý vyfajčí desať cigariet denne, nad týmto výdavkom pravdepodobne mávne rukou, veď je to (v pomeroch Českej republiky) púhych zhruba 35 korún za deň (krabička cigariet za 70 korún). V pomeroch bežnej európske krajiny ide dajme tomu o 2,50 euro za deň (pri cene päť eur za krabičku).
Lenže násobenie je veľký fenomén - typizovaný mesiac má tridsať dní, to je 1050 korún za mesiac, čiže 75 eur za mesiac. Ročne to robí 12 600 korún poprípade 900 euro. Čo sú už sumy, za ktoré je možné zaobstarať naozaj nemalé množstvo iného tovaru. Desivá na výdavkoch je práve pravidelnosť malých súm. Ďalším klasickým príkladom môže byť platenie parkovného v zónach veľkých miest. Kto má časté pochôdzky v centre a nevlastní predplatenú kartu, ten po čase prekvapene zisťuje, že oných niekoľko mincí, ktoré relatívne pravidelne odovzdáva do automatu, znamená pre jeho peňaženku značné vydanie.
Možno to zmerať aj niečím iným - kto by mal na začiatku milénia ušetrených 12 600 korún a v správnu chvíľu ich
investoval do akcií českej elektrárenskej spoločnosti ČEZ, mohol získať asi 140 kusov týchto cenných papierov. O niekoľko rokov neskôr by ich predal - nepozerajme teraz na nejaký konkrétny dátum - zhruba za 100 až 160 000 korún. Podobných paralel by sme mohli nájsť veľa, pravda je, že táto je extrémne výrazná, pretože spomínaný cenný papier prešiel veľmi neobvyklým a výnimočným vývojom. Ale ako ilustrácia je to výborné, že? Zapálite si?
