Mark Mobius: Prečo investovať do čínskych a ázijských akcií

Investujte, keď tečie krv! Málokto dokáže využiť túto poučku ako investičný guru Mark Mobius, ktorý sa stará o fondy s majetkom desiatok miliárd dolárov. V našom exkluzívnom rozhovore sme sa zamerali hlavne na dravé ázijské trhy. Tie vraj majú budúcnosť.



Zahrievacia otázka - pamätáte si z hlavy, koľko peňazí je vo fondoch, na ktorých riadení sa osobne podieľate?

Samozrejme, je to zhruba 48 miliárd dolárov.

Ako sa vám s touto myšlienkou spí? Hlavne v časoch, keď trhy padajú ...

Keď sa trhom zrovna nedarí, som celkom šťastný. Pravda, nie je to dobré z pohľadu objemu peňazí v našich fondoch, ale pokles znamená príležitosť k lacnejšiemu nákupu. Je zaujímavé, akú majú investori so svojimi peniazmi zotrvačnosť. Zostanú vo fondoch prekvapivo dlho a k odkúpeniu sa rozhodnú, zrovna keď vidíme prvé známky oživenia. Vtedy si povedia Už to nevydržím, idem preč!

Konať vo chvíľach, kedy ostatní vyčkávajú, a vyčkávať vo chvíľach, kedy ostatní konajú, nie je ľahké. Aké povahové vlastnosti by mal mať dobrý portfólio manažér? Čím sa v práci snažíte riadiť?

Minimálne rovnako dôležité ako správne povahové vlastnosti sú správne informácie a prístup k nim. Nesmiete sedieť zatvorení v kancelárii, musíte hovoriť s firmami a získavať o nich čo najviac informácií. Z povahových vlastností je to určite odhodlanie a schopnosť ísť proti davu a robiť niečo inak. To neznamená, že musíte byť za každú cenu "kontrariáni" a ísť proti všetkým. Dôležité ale je rozhodovať sa samostatne a nepodliehať vonkajším tlakom.

Keď sa bavíme o tej originalite, v zložení portfólia vášho fondu Asian Growth je vidieť výrazne viac thajských akcií ako u konkurencie. Prečo?

Najväčšia časť portfólia tohto fondu je v čínskych akciách, Thajsko je ale najväčšíía aktívna stávka v porovnaní s indexom. Prečo? Pretože zo svojej historickej skúsenosti vieme, že thajské spoločnosti dokážu veľmi dobre odolávať napriek častým politickým zmenám v krajine. A že ich v poslednej dobe bolo dosť a dosť. Ale ekonomický rast je slušný, firmy fungujú dobre, takže nevidíme dôvod predávať.

Poďme k tej Číne. Často hovoríte, že sa táto krajina mení k lepšiemu, a hoci to bude proces veľmi bolestivý, nakoniec všetko dobre dopadne. Ste si naozaj istý? Ak niekto vie zametať problémy pod koberec, je to práve čínska vláda ...

Že sa krajina liberalizuje a nasmeruje správnym smerom, je jedna vec. Nikdy som ale nepovedal, že Čínu nečakajú na trase poriadne turbulencie. Čakajú! Ale keď chcete liberalizovať, musíte jednoducho nechať fungovať trh. A vláda chce povoliť vznik nových, súkromných finančných inštitúcií - jedna internetová firma už dostala bankovú licenciu. Veľké pološtátne banky vláda podrží, ale budú pod väčším tlakom na výsledky.



http://www.playukinternet.com/tracking.php/tracking/go/bannerid/4912/affid/2606/urlid/2553003
Dokáže ale vláda balansovať na hrane medzi centralizovanou mocou a liberálnou ekonomikou?

Pravda, Číňania si nemôžu dovoliť úplnú liberalizáciu, to by bolo nebezpečné. Mimochodom, jedno z najväčších IPO v Hongkongu v poslednej dobe bola emisia akcií čínskej "zlej banky", ktorá poskytuje záchranné balíčky bankám. Číňania si tak vytvorili poistku, ak by sa niečo pokazilo.

Kúpil ste akcie tejto spoločnosti?

Áno. Ak držíte akcie firmy kontrolované štátom, viete, že ju nenechajú padnúť. To je jedna z výhod tamojšieho systému. Nie že by akcie nemohli ísť dole. Ale ak dôjde k liberalizácii, zarobíme na tom, pretože sa banky budú musieť orientovať na tvorbu zisku pre majoritného akcionára, teda vládu, aj pre nás ostatných investorov.

Stále hovoríme o štátom ovládaných bankách. Prvé čo ma napadne v tejto súvislosti je korupcia a neefektívnosť ...

V porovnaní napríklad s brazílskymi podnikmi, v ktorých je majoritným akcionárom štát, sú Číňania veľmi féroví k minoritným akcionárom. V Brazílii, v Rusku, ale aj inde vo svete si o čínskom prístupe môžu menšie akcionári nechať len zdať. Áno, Čína je veľká krajina, vždy sa nájdu problémy. Problém je samozrejme alokácia štátnych investícií do infraštruktúry v snahe podporiť ekonomický rast. Máte mosty vedúce nikam, mesta duchov. Tu je obrovský priestor pre zlepšenie, ktoré môže priniesť trhový systém. A potom je tu ešte jeden veľký problém ...

Korupcia?

Skôr boj proti nej. Na prvý pohľad všetko samozrejme vyzerá celkom správne, lenže pod povrchom je politika. Niektorí ľudia pri moci využívajú boj proti korupcii k tomu, aby sa pomstil svojim nepriateľom. To môže spôsobiť veľa napätia a už to zasiahlo aj najvyššie poschodia. Budú si na to musieť dať pozor.

Ak by ste ma vzal so sebou na pracovnú cestu do Číny, z čoho by som bol najviac prekvapený?

Z neuveriteľného tempa, akým krajina rastie. A z tamojších merítok. Keď tam prídete ako Američan alebo Európan, budete v šoku najskôr už v hoteli. Mimochodom, Las Vegas je kráľovstvom hazardu, v Macau sa pritom ročne prestávkujú päťkrát toľko peňazí. A viac to nie je len preto, že  Macao nepojme viac ľudí. Zatiaľ ...

Prekvapilo by vás aj to, ako tam funguje trh. Číňania si vždy nejako poradia. Napríklad s limitom na prevody peňazí z pevninskej Číny do spomínaného Macaa. Vezmete svoju kreditku China UnionPay, čo už je mimochodom najväčší poskytovateľ kreditných kariet na svete, na kreditku kúpite Rolexky, na druhej strane je obratom predáte - a máte peniaze na hazard. Takže na povrchu je Čína stále komunistická, ale pod povrchom sa toho deje veľa. Úprimne, pripadám si tam voľnejšie než Amerike. Naozaj!

Hovoríte o tempe, rozsahu ... Čo kvalita?

Jeden príklad za všetky. Máme vo fonde firmu Brilliance Auto, ktorá má spoločný podnik s BMW. Nemci robia kontrolu kvality a v továrni by ste mohli jesť z podlahy. Myslíte si, že sa Číňania neučia? Chyba lávky! Nehovorím, že doženú BMW, ale budú obrovskou konkurenciou kórejským automobilkám. Najskôr tam ale musí prebehnúť konsolidácia, podobne ako v minulosti na americkom trhu. Ameriku Číňania berú ako vzor, ​​snaží sa napodobniť jej úspech, ale zároveň sa vyhnúť chybám. Ako treba politikárčenie, takže sa nechcú zdržovať sa systémom dvoch politických strán ...

Doteraz sme hovorili hlavne o Číne. Čo India?

To je úplne iný príbeh. Briti v Indii vytvorili neuveriteľne komplexný byrokratický systém, ktorý dnes brzdí rozvoj slobodného podnikania. Podnikatelia dúfajú, že nový premiér Modi s prebujnenou reguláciou niečo urobí, ale nebude to jednoduché. Nedávno sme dostali od veľkého európskeho klienta zadanie založiť v Indii investičný fond, ale prekážky pre zahraničných investorov sú až absurdné.

Veríte teda viac Číne ako Indii?

To sa nedá povedať. Verím, že zmeny v Indii prebehnú. Demokracie a masívny rozmach mobilných technológií jej môžu veľmi pomôcť. Myslím si, že India môže rásť dvojciferným tempom, podobne ako predtým Čína. Len má za ňou asi desať rokov meškanie.

Fajn. Dajme tomu, že chcem investovať na dôchodok a nebojím sa stopercentne akciového portfólia. Koľko mi vy, ako guru rozvíjajúcich sa trhov, poradíte do nich dať?

Povedal by som asi 30 percent, to zodpovedá ich významu na svetových akciových trhoch.

Ako sa nezadĺžiť...pár otázok pred podpisom zmluvy

Ako sa nezadĺžiť? Stačí si pred podpisom zmluvy položiť pár otázok


1) Chcete si naozaj požičať?

Dôkladne si rozmyslite, či si pôžičku môžete dovoliť. Sadnite si s rodinou a zostavte hrubý náčrt terajších aj budúcich príjmov a výdavkov. Po odpočítaní splátok vám vždy na účte musí zostať dostatočná rezerva pre prípad nečakaných udalostí, ktoré môžu nastať v práci, v rodine i vo vašom zdravotnom stave.

2) Je predmet pôžičky vhodnou investíciou?

Úver obmedzuje vašu spotrebu po celú dobu jeho splácania. Preto by vám to, na čo si požičiavate, malo prinášať úžitok po dostatočne dlhú dobu a slúžiť aj po zaplatení poslednej splátky. Vyhnite sa plateniu pôžičky pôžičkou.

3) Kto vám požičia?

Úver si môžete zaobstarať od banky, zavedenej nebankovej inštitúcie alebo inou formou, napríklad od známych či na inzerát od neznámeho poskytovateľa úverov. U banky musíte počítať s dlhším a dôkladnejšom overovacím procesom. Splátkové firmy poskytujú mnohokrát pôžičky rýchlejšie a flexibilnejšie, ale spravidla bývajú drahšie. Ďalší poskytovatelia úverov môžu byť veľmi drahí a môžu vás tak priviesť do ťažkostí.

4) Koľko úver bude stáť?

Vždy sa pýtajte, koľko zaplatíte. Ročná úroková sadzba (úrok pa) nie je zodpovedajúcim vyjadrením ceny pôžičky. Do hry vstupujú ďalšie poplatky napríklad za správu úveru, za uzavretie zmluvy a ďalšie. Presnejším ukazovateľom, čo stojí úver, je preto RPMN, teda ročná percentuálna miera nákladov na úver. Tá popri úroku zohľadňuje aj ďalšie náklady. Poskytovatelia úveru sú zo zákona povinní sadzbu RPMN oznámiť.


http://www.playukinternet.com/tracking.php/tracking/go/bannerid/4912/affid/2606/urlid/2553003
5) Ako vám požičia?

Urobte si prehľad o aktuálnej ponuke úverov na trhu od niekoľkých poskytovateľov. Pôžičky sú poskytované v rôznej podobe - formou spotrebiteľského úveru, kreditnej karty, kontokorentu, hypotéky, lízingu. Neberte automaticky prvú ponuku, vyberte tú najvýhodnejšiu. Poskytovateľ si vás preverí v úverových registroch, preto dbajte o svoju platobnú minulosť.

6) Kde sa dozviete potrebné informácie?

Reklama, letáky či informácie na internete môžu byť užitočným vodítkom, ako získať základné informácie o pôžičke. Právnu záväznosť má ale jedine zmluva, preto všetky podrobnosti hľadajte v nej. Pred podpisom niekoľkokrát zmluvu pozorne prečítajte, nikdy sa nerozhodujte rýchlo a pod priamym tlakom. Ak s niektorou pasážou nesúhlasíte alebo niečomu nerozumiete, dokument nepodpisujte a poraďte sa s nezávislým odborníkom.

7) Aké náležitosti má mať zmluva?

Vždy musí byť uzavretá písomne. Jedno vyhotovenie vám vždy musí zostať v rukách. Okrem označenia zmluvných strán musí zmluva obsahovať určenie ročnej percentuálnej miery nákladov (RPMN) na spotrebiteľský úver, podmienky zmeny zmluvy, maximálnu výšku úveru, výšku splátok, ich presný počet a rozvrhnutie a tiež ustanovenia o práve na predčasné splatenie úveru.

G. Edward Griffin odhaľuje najväčšie tajemstvo peňazí

Slávny americký autor G. Edward Griffin vie jednoducho vysvetliť zložité veci. Napríklad bankový systém. Keď sa po prečítaní tohto rozhovoru pozriete na desať eurovú bankovku, už nikdy ju neuvidíte rovnakými očami.

Meno G. Edward Griffin (82) je v Spojených štátoch pojem. Jeho kniha o fungovaní svetového bankového systému "The Creature from Jekyll Island", ktorá vyšla od Nemecka až po Japonsko, sa už skoro dvadsať rokov drží medzi bestsellermi - na najväčšom internetovom kníhkupectve Amazon jej piate vydanie z roku 2010 okupuje druhé miesto najpredávanejších kníh v kategóriách ekonomická politika a bankovníctvo a vo svojej elektronickej verzii stále vedie. Pôvodne detský herec, neskôr producent dokumentárnych filmov, spisovateľ, novinár a zakladateľ Nadácie pre liečbu rakoviny preslávil predovšetkým svojou schopnosťou naštudovať sebazložitějšie témy a podať ich tak, že im porozumie aj široká verejnosť.

Do Prahy prišiel propagovať knihu vydanú nakladateľstvom Mladá fronta "Svet bez rakoviny - príbeh vitamínu B17", kde tvrdí, že "odstránenie rakoviny bez chemických liekov nie je prijateľné kvôli skrytým mocenským záujmom tých, ktorí ovládajú zdravotnícky systém" a že liečba ochorenia "obyčajnými" vitamínmi (nielen B17, ale tiež céčka) "by ukončila gigantický výskum rakovinového priemyslu, väčšinu priemyslu spojeného s ožarovaním a veľkú časť chirurgie, ako ju poznáme dnes; strata príjmov v týchto odboroch by pre tisícky finančníkov, výskumníkov a technikov bola katastrofická ".

Kedy ste si začal uvedomovať, že sa udalosti vo svete odohrávajú inak, než ako ich popisujú main-streamová médiá?

Bolo mi zhruba dvadsať. Náhodou sa mi dostal do rúk časopis, ktorý sa venuje princípom ekonomiky voľného trhu. V škole som o voľnom trhu, myslím o skutočnom voľnom trhu, niečo začul, ale nikdy to poriadne neučili. Myslel som, že v Amerike je voľný trh, kým som si neprečítal ten časopis, v ktorom písali, že sme voľný trh už dávno opustili. A že sme teraz na ceste ku kolektivizmu, niečomu, čo by väčšina ľudí označila ako socializmus. Je to pravda, hovoril som si? A začal som si klásť otázky a čítať knihy, o ktoré som sa nikdy predtým nezaujímal.



http://www.playukinternet.com/tracking.php/tracking/go/bannerid/4912/affid/2606/urlid/2553003
Veľmi populárna sa stala vaša kniha Monštrum z Jekyll Island, ktorá opisuje vznik Federálneho rezervného systému, nepresne nazývaného ako americká centrálna banka. Ako ste na túto tému prišiel?

Na to som prišiel zhruba po troch rokoch intenzívneho štúdia problematiky, inak by som tomu vôbec nemohol porozumieť. Produkoval som v tej dobe nízkorozpočtové dokumentárne filmy a dostal som nápad, že by som mal urobiť film o infláciu a dôvodoch, prečo neustále rastú ceny. Videl som, ako každý ukazuje prstom na druhého. Zákazníci kričali: "Rastúce ceny? To je preto, že obchodníci s potravinami sú chamtiví. "Obchodníci sa hájili:" Nie, to farmári zvyšujú ceny produktov. "Farmári si zasa sťažovali, že za to môžu drahé semená. V skutočnosti za to nemohol nikto z nich. Zodpovední za to sú totiž ľudia, ktorí vydávajú a tlačia peniaze. O pár rokov neskôr som bol požiadaný raz študijnou skupinou v Pasadene, aby som pre nich usporiadal prednášku. O daniach som nevedel nič, okrem toho, že sú vysoké, a navrhol som: Čo keby som hovoril o skrytej dani, inflácii? Im sa prednáška veľmi páčila a radili mi, aby som v tom pokračoval. Na túto tému som potom viedol takých prednášok niekoľko. S tým, ako pribúdalo poslucháčov, začali ľudia klásť otázky, na ktoré som nevedel odpovedať. Došlo mi, že nie som dosť informovaný, tak som s prednáškami prestal a ponoril sa do hlbšieho štúdia. Získal som titul CFP, certifikovaný finančný poradca, ktorý okrem bakalárskeho titulu vyžaduje splnenie prísnych požiadaviek na vedomosti a je zakončený desaťhodinovú skúškou. Zistil som, ako to funguje prakticky. Vtedy som pomaly začal písať svoju knihu a ponoril sa do ešte hlbšieho výskumu, ktorý trval ďalších sedem rokov.

Mohol by ste v krátkosti vysvetliť, čo sa vlastne vtedy v roku 1913, kedy vznikal Fed, stalo? Aké to malo dôsledky pre USA a svet?

Všetko to začalo v roku 1910, tri roky pred vznikom zákona o federálnych rezervách. Vtedy, krátko po krachu burzy, boli Američania veľmi sklamaní z obrovskej koncentrácie finančnej moci v rukách malej skupinky inštitúcií na Wall Street. Vedeli, že banky, poisťovne a investičné spoločnosti nejakým spôsobom kontrolujú celú ekonomiku a rozhodujú o tom, kto dostane pôžičku, kto ju nedostane, aké budú úrokové sadzby pod. A chceli, aby Kongres pripravil zákon, ktorým by tieto veľké banky mohol kontrolovať. Banky ale usúdili, že by museli byť hlúpe, keby nechali prejsť zákon, ktorý by ich dostal naozaj pod kontrolu. A tak povedali: Nechajte nás napísať legislatívu, ktorá bude kontrolovať náš vlastný priemysel. A to sa v podstate stalo. Samozrejme toto nemohli povedať nahlas, pretože by to verejnosť nedovolila, a tak sa všetko odohralo vo veľkej tajnosti. Stalo sa to na Jekyllovom ostrove, odtiaľ teda inšpirácia pre názov mojej knihy. Jekyll Island bol malý súkromný ostrov miliardárov z New Yorku a na ňom sa vtedy títo ľudia ako JP Morgan a William Rockefeller stretávali. A keď spisujete pravidlá alebo legislatívu na kontrolu vlastného priemyslu, vytvárate kartel. Všetci členovia kartelu, najväčšie banky v USA i Európe, boli prítomní tomuto rokovaniu a povedali, fajn, takto chceme "regulovať" náš priemysel: uchrániť svoje zisky, zabrániť nevhodnej konkurencii a všetko zabaliť tak, že to vyzerá ako jeden z úradov federálnej vlády.

 Aj keď sú okolnosti vzniku Fedu nespochybniteľné a neskôr ich potvrdili aj aktéri tejto "akcie", téma je v mainstreamových médiách tabu. Väčšina verejnosti preto logicky argumentuje, že keby to bola pravda, bolo by to na CNN. Prečo to tak je?

(Smeje sa) Áno, je pravda, že médiá tvrdili, že sa zákonom o federálnych rezervách dokázala úžasná vec, že ​​je to v našom najlepšom záujme a už nikdy nebude žiadna kríza. S odstupom času bankári začali hrdo vyhlasovať, že sa tejto akcie zúčastnili. Od tej doby bol tón v médiách vždy zhovievavý a pozitívny. Nikdy to nenazvali kartelom, aj keď to kartel je, a nachádzali iné slová ako asociácia alebo centrálna banka, samé pekná slová.

Verejnosti sa pri vzniku Fedu vysvetlilo, že bude brániť veľkým krízam. Nielenže sa to nestalo, ale dá sa povedať, že ich naopak skôr spôsobuje. Môžete vysvetliť čitateľom ako?

Jedna z vecí, ktorá ľuďom na začiatku toho všetkého robila starosti, bol ekonomický cyklus. Ekonomika rastie, peniaze sú ľahko k zohnaniu, úrokové sadzby sú nízke, ľudia zarábajú veľa peňazí ... A potom naraz bublina praskne, pretože narástla príliš rýchlo. Menová zásoba sa stenčí, ľudia strácajú prácu, biznisy krachujú. Tento problém, ktorý Fed reprezentuje, existoval aj pred ním, ale ekonomické cykly boli regionálne, nie celonárodne či globálne. Ľudia si na tieto cykly sťažovali, ale riešenie typu "spojme to všetko dohromady a urobme z toho jeden veľký cyklus" predsa nie je vôbec žiadnym riešením.

"Ekonomika založená na naozajstných peniazoch krytých niečím skutočným, ako je zlato alebo striebro, funguje krásne. Aj Amerika na začiatku takto fungovala, "hovorí Griffin

A čo spôsobuje ony cykly?
Príliš rýchly nárast objemu peňazí. Ak množstvo peňazí rastie rovnako rýchlo ako služby a tovar, nemáme problém, nie je žiadna kríza a ekonomika je stabilná. Tak to vždy existovalo, keď bola mena viazaná na zlato alebo striebro. Fakt, že je viazaná na zlato, striebro alebo čokoľvek, čo vyžaduje k produkcii ľudské úsilie, rovnako ako tovar a služby, limituje množstvo peňazí, ktoré môžu byť vytvorené. Ak bankám umožníme vytvárať peniaze z ničoho, vytvoríme mocnú a zvodnú zbraň, ktorá má silu hýbať ekonomikou, ľuďmi a vládami. Tak takto to urobili a tak to robia stále.

Hoci peniaze používame denne, väčšina ľudí netuší, čo peniaze sú a že ich vytvára súkromné​​

banky, nie štáty. Vy ste tento mechanizmus vzniku peňazí označil ako Mandrake, podľa jedného komiksového kúzelníka, ktorý dokázal vyčarovať veci z ničoho ...

Je to veľmi jednoduché, hovorí sa tomu podvod. Keby sme povedali, že vytvárajú peniaze z ničoho, nebolo by to úplne presné. Pretože za každým dolárom je dlžobný úpis, niekto si ho musel požičať, tým ešte len vznikol. Je to teda dokonca horšie ako vytváranie peňazí z ničoho, (smeje sa) pretože niekto tie peniaze, ktoré banka vytvorila z ničoho, banke dlhuje. Hovoríme o USA, ale podobne to funguje na celom svete. Začína to u vlády. Systém je totiž založený na symbióze vlády a Fedu. To je základ. Preto je často minister financií z Fedu alebo z banky, ktorá ho tvorí. Najprv sú v banke, potom idú do vlády, nie je medzi tým rozdiel. Ale v zásade je dominantná banka, tá vytvára peniaze.

Keď vláda potrebuje peniaze, pretože míňa ako opitý námorník, má dve možnosti. Prvá je zvýšiť dane, ale to urobiť nechcú, pretože chcú byť znova zvolení. Takže si musia požičať. A od koho? Predtým bolo zvykom, že si požičiavali od ľudí, ako sme my, pretože vládne dlhopisy boli dobrá investícia. Požičiavali si aj od inštitúcií ako stavebné sporiteľne, poisťovne, požičiavali si od iných vlád. Keď som kedysi písal prvú verziu knihy, požičiavali si takto 93% peňazí. Od ľudí a firiem, ktorí si mysleli, že ide o dobrú investíciu. Dnes už si ľudia nemyslia, že ide o dobrú investíciu, a je to presne naopak - skoro všetko si vlády požičiavajú od Fedu. A kde tie peniaze vezme Fed? A sme späť pri podvode, o ktorom sme hovorili - proste napísali šek a tie peniaze vytvorili na počítači.

    Musíme prestať byť pohodlní a začať si uvedomovať niektoré veci, ktoré nemáme servírované priamo pred očami.

Peniaze, ktoré takto napísali na obrazovku monitora, požičia Fed vláde za úroky. A keď príde čas, kedy vláda musí Fedu úrok zaplatiť, logicky na neho nemá žiadne peniaze. Potrebuje viac peňazí. A tak sa vráti do Fedu (alebo do jednej z bánk, ktoré Fed tvoria) a požičia si na to. A tak to ide stále dokola - najprv zaplatí najstaršiu pôžičku, potom si požičia na ďalšie a dlh rastie neuveriteľným spôsobom. Tento systém funguje vo všetkých krajinách. A práve preto sú všetky krajiny v problémoch.

Takže jediný, kto na tom na konci zarobí, je onen bankový kartel ...
Áno. Oni dostávajú úrok. Ale minimálne v USA väčšina úroku, ktorý vláda dlhuje Fedu, sa vlastne vracia vláde, pretože zákon o federálnych rezervách konštatuje, že úrok, ktorý má vláda platiť Fedu, má byť primárne použitý na financovanie prevádzky Fedu, inými slovami platiť výdavky kartelu. Sú to vysoké výdavky, pretože nemajú dôvod šetriť, vláda všetko preplatí. Ale všetko nad rámec mieri znovu do vlády. A oni hovoria, pozrite sa, ako skvelí ľudia sme, dávame väčšinu peňazí späť vláde, nie sme zlí, nezarábajú moc peňazí a vraciame ich vláde. Lenže ide o to, že sa ľudia pozerajú na zlé miesto, tu sa ten podvod neodohráva. To, na čom Fed naozaj zarába, nie sú úroky a pôžičky vláde, ale úroky a pôžičky súkromnému sektoru. Nám. Pretože všetky tie peniaze, ktoré boli vytvorené z ničoho, potom idú do ekonomiky a nám, zamestnancom, dodávateľom, na vojny ... Skutočnosť je, že väčšina peňazí vzniká tak, že banky poskytnú úvery jednotlivcom, korporáciám či vládam cudzích krajín. A to je obrovský biznis. Každý dolár, ktorý je vytvorený z ničoho a poskytnutý vláde a potom sa objaví na účtoch zamestnancov, môžu komerčné banky vziať a urobiť z neho dolárov deväť. A tých deväť dolárov sú ďalšie extra vytvorené peniaze z ničoho, ktoré vám oni môžu "požičať" s patrične vysokými úrokmi. Samozrejme veľká časť týchto úverov nikdy nie je splatená, a tak ich odpíšu a bežia do Kongresu a nechajú sa vyplatiť.

Kde ale vezmem peniaze na úrok, existujú vôbec pri takomto tvorení peňazí?

Výrok, že nie je dosť peňazí na zaplatenie úrokov, nie je úplne presný. Na jednu stranu je pravda, že pri takomto spôsobe tvorby peňazí nemôžu peniaze na úrok vzniknúť inak ako ďalšími pôžičkami, ale je tu ešte jeden spôsob - práca.

Príklad: vy ste banka, ja si od vás požičiam tisíc dolárov. Vy vytvoríte tisíc dolárov, a ja budem súhlasiť s tým, že vám vrátim 1100 dolárov. Kde tých sto dolárov vezmem? Jednoducho, zaklopem na vaše dvere (alebo na nejaké iné) a spýtam sa, či vám môžem každý deň vydrhnúť podlahu. Za nejaký čas si na to zarobím. Som akýsi váš sluha.

Ale ako to môže skončiť?

Oni nechcú, aby to skončilo. Keď splatím tú pôžičku spolu s úrokom a nepožičiate si ďalšie peniaze, váš biznis skončil. A celá táto ekonomika. Nie je dlh, nie sú peniaze. Dnešné peniaze môžu vzniknúť iba z dlhu.

Už teraz je však jasné, že dnešné astronomické dlhy, grécke či americké, nemôžu byť splatené, naopak musia logicky exponenciálne rásť ...

Išlo by to jedine radikálne - tak, že by si ľudia prestali požičiavať a splatili ich obyčajnou prácou. Ale to nikto nechce. Kým budeme mať systém založený na nekrytých peniazoch, nemôže to nikdy fungovať. Tento systém sa rúca sám do seba.



Ako by mohla fungovať ekonomika bez Fedu a ostatných centrálnych bánk?

Ekonomika založená na naozajstných peniazoch krytých niečím skutočným, ako je zlato alebo striebro, funguje krásne. Aj Amerika na začiatku takto fungovala. Boli by sme stabilní.

Argumentom proti je ale podľa kritikov jednak fakt, že nie je dosť zlata, jednak potreba rastu, ktorá je rýchlejšia ako rast ťažby zlata.

Boli by sme stabilní, nie stagnujúci. Bolo by to nádherné oproti tomu, čo tu máme dnes. Je obrovský omyl, že nie je dosť zlata, to je úplné nepochopenie situácie. Nejde o množstvo zlata, ale určujúci faktor je pomer medzi zlatom, službami a tovarom. Čo by bolo zlé na tom, že by bola zásoba zlata stabilná, pričom tovary a služby by rástli? Dnes stojí chleba tri doláre, budúci rok by stál dva doláre, čo je na tom zle? Rastúca hodnota zlata by prinútila viac ľudí a firiem ťažiť zlato a zásoba by sa rozšírila. Opäť by sa zmenil pomer medzi cenou zlata a tovar a ťažba by poklesla. Ale aj keby bola zásoba zlata stabilná, bolo by to skvelé. Ekonomika by rástla, keby kúpna sila meny zostávala stabilná.

To by ale vláda nesmela podvádzať, ako napríklad v podobe zlatého štandardu, ktorý skončil v roku 1971 ...

Samozrejme, preto hovorím o voľnom trhu. Vláda stále podvádza. Aj v období takzvaného zlatého štandardu tlačili miliardy dolárov, ktoré nezodpovedali množstvu zlata. Preto to nefungovalo. Robia to schválne, miesto aby nechali rozhodnúť trh. Voľný trh je mocná sila, a preto ho nechcú za žiadnu cenu pripustiť. Navyše bankári nakúpili za peniaze, ktoré si vytlačili, rovnako všetko zlato, tak prečo by sme mali chcieť menu krytú zlatom, ktorú oni kontrolujú? Je pravda, že bankári majú veľa zlata. Pretože sú chytrí. Vedia, že zlato si uchová kúpnu silu, až ich nekryté meny skolabujú. Chcú mať zlato, ale to neznamená, že by mali chcieť systém založený na zlate. Takto je to pre nich oveľa výhodnejšie. Keby bola menová zásoba obmedzená, obmedzená je aj ich moc a majetok. Takže musíme počúvať nezmysly, že je málo zlata, že tomu nerozumieme a že systém papierových nekrytých mien je skvelý.

G. Edward Griffin si zvykol na svoju nálepku konšpiračného teoretika
V roku 2001 ste nakrútil úspešný film s názvom Skrytá agenda: Naozajstné konšpirácie, ktoré ovplyvňujú naše životy. O akých konšpirácie to hovoríte?

Bol to skôr rozhovor ako dokument. Rozhovor s mužom menom Norman Dodd. Norman Dodd bol vedúci vyšetrovateľ špeciálneho výboru amerického Kongresu, ktorý v roku 1953 viedol vyšetrovanie amerických nadácií oslobodených od daní. Urobili sme rozhovor, v ktorom mi rozprával, čo ako vyšetrovateľ tejto kauzy zistil. Do záznamu v Kongrese sa dostala len časť jeho zistenia. Dôvod, prečo boli tieto nadácie vyšetrované, siahal až do druhej svetovej vojny. Niektoré z týchto nadácií, ako Carnegieho, Fordova či Rockefeller, zverené prostriedky vynakladali na politické účely a sponzorovali články, pamflety a iné materiály, ktoré by sa dali označiť ako komunistická propaganda. Niektoré písal priamo Josef Stalin.
Norman Dodd sa vydal priamo do týchto nadácií, najprv do Fordovej. Hneď na začiatku mu prezident nadácie James Gaither povedal: "Viete, prečo prevádzkujeme túto nadáciu? Počúvame inštrukcie z Bieleho domu. Podstata je v tom zmeniť život v Spojených štátoch tak, aby došlo k ľahkému splynutiu so Sovietskym zväzom. "Dodd skoro spadol zo stoličky. "Čože, toto je vaša smernica?" - "Áno." Väčšina ľudí by si myslela, že je to smiešny cieľ, ale títo ľudia sa tým veľmi vážne zaoberali. Zaoberali sa tým, ako vytvoriť jeden Svetový zväz, Svetovú úniu.

Druhý rozhovor mal pán Dodd s prezidentom Carnegieho nadácie pre medzinárodný mier. Ten mu navrhol, že za ním má poslať niekoho zo svojho tímu a nadácie im pripraví a poskytnú knihy a materiály zo všetkých svojich zasadnutí. A jeho tím tú môže stráviť toľko času, koľko bude potrebovať a uvidí presne, čo robia. On tú ponuku prijal. A tak tam poslal ženu menom Katherine Casey, ktorá bola do jeho tímu vymenovaná z dôvodu spomalenia vyšetrovania. Vo Washingtone si niektoré kruhy nepriali, aby sa vyšetrovanie niekam posunulo, a jej postoj bol taký, že tie nadácia robia také dobro, že nechápe, čo by mohlo byť zle. S Doddovou pomocou, ktorý ju inštruoval, na čo sa má sústrediť, ale narazila na veci, z ktorých sa skoro zbláznila. Bola úplne v šoku. Tak napríklad na jednom z prvých stretnutí na začiatku 20. storočia títo ľudia riešili, ako môžu zmeniť postoje Američanov, aby boli pre vytvorenie jednotnej globálnej svetovej vlády.

V ich návrhoch bolo veľa spôsobov, ako to urobiť - najlepší spôsob bol podľa nich vojna. Pretože z vojny sú ľudia tak vystrašení, že sú ochotní vzdať sa čohokoľvek, len aby sa vrátila ich bezpečnosť. Tak sa Carnegieho nadácia pre medzinárodný mier rozhodla, že najlepšie, čo môže urobiť, je podporovať Spojené štáty, aby vstúpili do vojny. A tak sa aj mnohokrát stalo, naposledy celá "vojna proti terorizmu" a zákony znamenajúci úplnú stratu občianskych slobôd.

Hovoríte teda, že sa rôzne bankové krízy a vojny nedejú náhodou? Že demokracia a ľudské práva sú teda len prázdne pojmy?

Áno. Zámer je vytvárať verejnú mienku. To je hlavný cieľ medzinárodných, a koniec koncov aj


InstaForex
národných politikov a predovšetkým tých, ktorí ich ovládajú. Hovorí o ľudských právach, spravodlivosti, blahobytu, ale všetko, o čo sa snažia, je manipulovať s ľuďmi, aby ich podporovali, či už v skutočnosti robia čokoľvek. A o tej skutočnej agende, teda ovládať ľudí, sa nehovorí.

Bez cenzúry

Na www.realityzone.com vydáva E. Griffin každý týždeň unfiltered News, kde prináša kľúčové informácie, ktoré v správach nenájdete. "Naučil som sa celý príbeh zhrnúť do pár dôležitých viet, aby aj ľudia, ktorí nemajú čas, tým strávili najvýš 20 minút a porozumeli, čo sa okolo naozaj deje."

So svojimi názormi ste iste označovaný ako konšpiračný teoretik ...
Áno, mám nálepku konšpiračného teoretika. (Smeje sa) To sa stavte, že som. Len tam nesedí to slovko teória. Sám seba by som označil ako konšpiračného historika. Konšpirácie predstavuje jednu z najzásadnejších politických skutočností, ktoré sa odohrávali naprieč dejinami. Každý, komu sa zdá bizarné, že niekto verí v konšpirácii, mi tým prezrádza, že nečítal historické knihy.

Fakt je, že veľa konšpiračných teórií sa ukázalo ako pravdivých. Nedávno bolo napríklad oficiálne potvrdené, že takzvaný incident v Tonkinskom zálive, na základe ktorého začala vietnamská vojna, sa nikdy nestal. O chemických zbraniach v Iraku tiež vieme svoje, sú stohy dôkazov proti oficiálnej verzii 11. septembra 2001 ... Mechanizmus je stále rovnaký. Prečo sa to deje?

Pretože ľudia si nevedia predstaviť motív. Stále veria, že tí, ktorí vyhlasujú, že sú ich lídrami, to s nimi myslia dobre. Ľudia by sa mali snažiť porozumieť tomu, že sú tu iné, obrovské plány, ktoré logicky nie sú verejné.

Komu vadí vitamín

Svet bez rakoviny- príbeh vitamínu B17 patrí medzi najznámejšie knihy E. Griffina. Po celom svete sa jej predalo viac ako pol milióna kusov. Prvýkrát vyšla už v 70. rokoch, u nás ju vydalo nakladateľstvo Mladá fronta. Vitamín B17 zvaný tiež laetril sa v prírode vyskytuje vo viac ako 1200 rastlinách, v semenách mandle, slivky a najviac v jadrách marhule. Biochemik ET Krebs a výskumy ďalších odborníkov a kliník preukázali, že účinne likviduje rakovinové bunky. Kde je teda problém? Podľa knihy nie vo vede, ale v politike a biliónovom biznise s rakovinou ...

Prečo ale väčšina ľudí nechce existenciu týchto plánov uznať, ani keď sú podložené faktami?

Psychologický efekt je tu veľmi silný - nechcete premýšľať o tom, že ste bol oklamaný. Zraní to vašu hrdosť. Ľudia, ktorí si svojich predstaviteľov volia, hovoria, že nemôžu byť tak zlí. Predsa si ich sami zvolili! Mainstreamové médiá kĺžu len po povrchu a píšu, že ten povedal to a ten tamto, ale dôležité otázky radšej vôbec nekladú. Kvôli inzercii.

Ako sa má človek vyznať v tom informačnom neporiadku a hľadať pravdu?
Myslím, že s tým sa musí popasovať každý sám. Keď ste navyše starý ako ja, ucítite lož na sto honov. Po prvé musíme prestať byť pohodlní a začať si uvedomovať niektoré veci, ktoré nemáme servírované priamo pred očami. Rozhodne sa odpovedí nedoberieme tak, že budeme večer pozerať na správy, ktoré sú silne filtrované. Takže prvý krok je prestať sledovať tieto kanály, odpútať sa od nich. A urobiť si trochu toho vlastného výskumu. Problém je, že do toho sa nikomu veľmi nechce, väčšina ľudí sa o nič nezaujíma. Ale ak naozaj chcete, informácií je veľa. Vy samozrejme sprvu neviete, čo je pravda. Čím viac sa ale snažíte, tým lepšie sa orientujete a odlíšite relevantné informácie od nezmyslov. A začnete si všímať, že ten mechanizmus je stále rovnaký a nie je moc sofistikovaný, pretože stále vychádza a nie je potrebné ho meniť. Hlavne musíte byť sám k sebe poctivý a ísť do hĺbky. Začnite a uvidíte.