Prečo si milionári vedú rozpočet?

Dve tretiny domácností sú rady, keď všetky výdavky pokryjú ich príjmy. Pritom by bolo žiaduce, aby hospodárili s prebytkami, ktoré by si ukladali na neskoršie použitie. Bez dôkladnej analýzy príjmov a výdavkov to ale nie je možné.

Väčšina učebníc a kníh o osobných financiách sa zaoberá využitím prebytkov v hospodárení rodiny, ich uložením alebo iným zhodnotením. Lenže rodín, ktoré bežne hospodária s takými prebytkami, ktoré má vôbec zmysel nejakým spôsobom systematicky obhospodarovať, je menej ako tridsať percent. Zvyšná drvivá väčšina je rada, keď sa dostane do situácie, ktorej hovoríme "vyrovnaný rozpočet".

Inými slovami je výborné posudzovať, či je lepšie mať životné poistenie alebo dôchodkové pripoistenie, alebo či nie je správny nápad pustiť sa do investícií do akcií, alebo snáď dokonca obchodovať s ročnými kontraktami na bavlnu na burze v Chicagu. Viac ľudí ale ďaleko skôr skúma, čo presne si môže kúpiť tento mesiac alebo čo bude s ich hypotékou, ak manžel príde o prácu.

Odpovede môžu nájsť v rodinnom účtovníctve. Ak si ho však vedú. Ako každé účtovníctvo má aj to rodinné dva stĺpce - príjmy a výdavky. Príjmy poväčšinou maximalizujeme z vlastnej prirodzenosti (Adam Smith kedysi odhalil, že celá ekonomika funguje na pohon ľudského sebectva - mäsiar nám nepredáva mäso preto, že by ho to tešilo či z entuziazmu, ale pretože ho zaplatíme, čo mu umožní naplniť jeho potreby, jeho sebectvo ). Bohužiaľ maximalizujeme podvedome aj výdavky. Veď potreby môžu rásť nekonečne. Len výnimočné povahy odolajú zvodom modernej spotrebnej spoločnosti a zbytočným výdavkom sa ubránia.

Rodinné financie však majú aj iný, nefinančný rozmer. Sociológovia prišli už pred dlhšou dobou s tézou, že finančné problémy sú pravým dôvodom rozpadu približne šesťdesiatich až osemdesiatich percent manželstiev. Tieto čísla sú založené na rôznych empirických prieskumoch. Inými slovami platí, že kto si chce udržať manželstvo v poriadku, mal by z otázky rodinných financií predovšetkým urobiť otázku spoločnú a naozaj rodinnú. Inak sa ocitá skoro automaticky na ceste k rozvodu.

Potom je tu ešte jeden pragmatický dôvod, prečo od začiatku produktívneho života venovať čas osobnýcm financiám. Pred niekoľkými desiatkami rokov mal priemerný človek šancu na päť až sedem rokov strávených v penzii. Teraz - aj cez zvyšovanie vekovej hranice odchodu do dôchodku - to je už dvanásť až pätnásť rokov. Nie je vylúčené, že by sme sa mohli dostať až na zhruba dvadsať rokov v takzvanom "poproduktívnom veku". Pre všetkých, či už akékoľvek dôchodkové systémy, je to tragická perspektíva - zvlášť, keď dôchodcovia budú tvoriť asi tretinu spoločnosti, a to už v priebehu dvoch či troch desiatok rokov.

Veriť terajším politikom a terajším správcom rôznych fondov, že všetko "sa nejako vyrieši", je to posledné, čo by sa dalo odporučiť. Ako priebežné, tak aj kapitálové mechanizmy sa zrejme ukážu samy o sebe ako slabé vo chvíli, keď sa im postaví podoba moderných spoločností za dvadsať alebo tridsať rokov.

Každý má pred sebou jedinú naozaj istú perspektívu - totiž že keď sa teraz dostatočne nezabezpečí, prežije starobu v strachu z neustále rastúcich nákladov na lieky, zdravotníctvo, bývanie a všetko ostatné.

Takže ak sa teraz niekto vôbec pýta, prečo by sa mal zaoberať zostavovaním rodinného rozpočtu, šetrením a investovaním prebytkov, keď je predsa súčasťou štátneho dôchodkového systému a vláda sa vždy postará, potom je možné odpovedať takto: "Štát sa postará iba o to, aby čo najmenej ľudí zomrelo mrazom alebo hladom, ale inak nebude mať silu vypomáhať tým stovkám tisíc alebo rovno miliónom ľudí, ktorí svoje prípravy na dôchodok fatálne podcenili. "Prinajmenšom v žiadnom prípade nezabezpečí ich život na terajší úrovni - ani spoločensky, ani fyzicky.

Hromadenie bohatstva teda stráca akokoľvek pejoratívny nádych, ktorý snáď v posledných tridsiatich rokoch "sociálnych štátov" dostalo, a kedy bolo heslom doby užívať si aj za cenu dlhov. Je to jednoduchá matematika, ktorá rieši otázku: O koľko viac musíme za svojho produktívneho života akumulovať kapitál, keď z neho nemáme žiť sedem rokov, ako tomu bolo ešte nedávno, ale napr. dvadsať rokov? Jednoduchá odpoveď znie aspoň trojnásobok, lenže to nepočítame s tým, že čím sa dožívame vyššieho veku, tým viac nás stojí udržať sa pri živote.

Ak sa však asi dvom tretinám rodín nedostáva takých prebytkov v ich bežnom hospodárení, aby mohli dostatočne akumulovať kapitál, a ak prijmeme tézu, že členovia týchto rodín vynakladajú maximum energie na zarobenie maxima peňazí, potom ostáva jediný priestor pre zvýšenie miery úspor. Tým priestorom je zníženie položiek v tej časti rozpočtu, kde sú výdavky.

Takže primárnou úlohou väčšiny rodinných rozpočtov je analyzovať ich výdavkovú stránku a podrobiť ju tvrdej revízii.